Základ máp tvoria údaje z laserového výškomeru LOLA (Lunar Orbiter Laser Altimeter) na palube LRO.

Farebným kódovaním zobrazujú jednak sklon terénu, jednak jeho "drsnosť". Tá ako vrásky na pokožke odhaľuje jeho vek. "Kľúčom je pozrieť sa na drsnosť vo veľkom i malom meradle," povedala Meg Rosenbergová z Kalifornského technologického inštitútu v Pasadene, ktorá mapy spolu s kolegami zostavila.

Veličina nazvaná drsnosť vyplýva zo stúpaní a poklesov v reliéfe krajiny. Tím ju sledoval v rôznych rozpätiach vzdialeností, od 17 metrov po 2,7 kilometra.

"Staré a mladé krátery majú odlišnú drsnosť – v niektorých meradlách sú drsnejšie, v iných hladšie," vysvetlila Rosenbergová. Steny a dná starších kráterov totiž boli miliardy rokov bombardované ďalšími dopadmi vesmírnych telies.

"Keďže k tomuto takpovediac zmäknutiu terénu na miestach nových dopadov zatiaľ nedošlo, najmladšie krátery okamžite zbadáte," povedal člen tímu Gregory Neumann z Goddardovho centra vesmírnych letov v Greenbelte v štáte Maryland.

Treba však rozpoznávať situácie, keď starší drsný terén prekryla sopečná činnosť, ako v takzvaných mesačných moriach, čo sú obrovské výlevy prevažne čadičovej lávy.

Poloha a spôsob zmien drsnosti prezrádza charakter procesov, ktoré tvarovali mesačný povrch. Príkladom je analýza materiálu vyvrhnutého pri dopade obrovského telesa, ktoré na Mesiaci vyhĺbilo panvu Orientale (zaliatím lávou vzniklo rovnomenné more).

Vedci v mapách skombinovali informácie o drsnosti s vrstevnicami. Skúsenosti z Mesiaca uplatnia pri mapovaní drsnosti terénu Marsu a planétok.